Cvičení s Jaroslavem Wojnarem * Projekt Podané ruce 2018 * Zooterapie Euroklíč
Legislativa Sociální reforma - články Právo nebyť bremenom

Právo nebyť bremenom

P Právo nebyť bremenom - Predstavte si, že by ste zostali na vozíku. Nepredstaviteľné? Nuž, verte, že to samo o sebe nie je vôbec nič, pokiaľ môžete študovať, mať spoločenské, kultúrne a/alebo športové vyžitie, priateľské a intímne vzťahy, prácu... Všetko je, samozrejme, o niečo zložitejšie, než kým ste chodili po svojich, ak vám však prajú zákony a systém danej krajiny, dá sa to zvládnuť.
Čo však vo chvíli, keď vám niekto nedovolí žiť takýto obyčajný ľudský život len preto, že si to tak praje? Čo ak niekto, konkrétne váš štát, povie: „Vyber si, či chceš chodiť do práce alebo mať umožnené využívať toaletu!“ Že niečo také sa nemôže stať? Ak si to myslíte, potom asi viete viac o tom, čo sa deje v Egypte, Iráne alebo Barme, než o tom, čo pácha Slovenská republika na svojich ľuďoch. Pretože... mne sa toto deje.

Som Slovenkou na vozíku so slovenským občianstvom a trvalým pobytom v Slovenskej republike, ktorá žije 10. rok v Česku. Skončila som dve vysoké školy za „peniaze štátu“, ktorý mi teraz nedovolí, aby som mu to svojou prácou aspoň čiastočne vracala. Pracovať síce môžem, no ak to skúsim, prídem o príspevok na osobnú asistenciu, bez ktorej nielen, že nebudem môcť ísť do danej práce – ja si bez nej ani len nezájdem na toaletu, neurobím si jesť, neotočím sa v noci v posteli... A tak nemám na výber.

Možno ste mali v živote vysnívané povolanie, hoci málokomu sa jeho/jej sen splní. Mne sa to skoro splnilo. Dostala som dokonca niekoľko ponúk, o ktorých som v živote snívala. Prišla som o ne, hoci som ich tak veľmi chcela, hoci som o ne tak veľmi bojovala. A tak vyzerám v očiach ľudí buď ako neschopná, alebo ako tá, ktorá predsa nemôže pracovať – veď je na vozíku! Že by pravda mohla byť niekde inde, napadne asi málokoho.

Na ukážku aspoň jeden príklad. Mala som výnimočnú ponuku odísť do Nemecka na trojročný výskumný doktorandský program určený pre ľudí, ktorí vyštudovali svetovú univerzitu s vyznamenaním... Napriek tomu, že som spĺňala podmienky, som ju musela odmietnuť. Plat, ktorý by som tam dostávala by mi stačil na normálny život, avšak v tej chvíli by ma môj štát (napriek môjmu trvalému pobytu v SR) okamžite pripravil o príspevok na asistenciu, bez ktorej si ani „neškrtnem“. Mohla by som sa akurát tak zbaliť a... nie, vlastne..., ani zbaliť, veď ešte aj na to potrebujem asistenciu, ktorú by som už nemala z čoho zaplatiť.

To, aby som sa musela Nemecka vzdať, je pre istotu poistené ešte ďalším nariadením: podľa litery daného zákona by som musela povinne každé dve mesiace chodiť na (východné) Slovensko, teda – pokiaľ nechcem (resp. si nemôžem dovoliť) prísť o príspevok na osobnú asistenciu. Zarábať pritom, samozrejme, nesmiem, zatiaľ čo cestovať domov každé dva mesiace i s asistenciou, ktorej budem musieť tiež zaplatiť cestu, proste musím.

Sedím teda doma, nemám skoro ani na jedlo, lebo môj dôchodok ide celý na nájom (a to bývam ako neštudentka na bezbariérovom vysokoškolskom internáte), a robím množstvo aktivistickej práce – zadarmo. Nie, nie som neschopná, hoci to tak kvôli faktu, že som rok a pol nezamestnaná, môže vyzerať. Mne už proste len nič iné nezostalo. Ak sa skrátka chcem  aj dnes „vyčúrať“, pracovať nesmiem. Kto zo mňa robí trosku nie je môj vozík – nie, ten milujem a nikomu ho nedám! Môj život devastuje moja rodná krajina, môj štát... A nielen mne, ale každému človeku na Slovensku, ktorého možno označiť ako osobu s telesným znevýhodnením.

Že ste o tom nevedeli? Viem, nemali ste odkiaľ, keďže o tejto nezmyselnosti a hrôze médiá mlčia. I preto som sa rozhodla, že ja už mlčať nechcem. A ak nechcete ani vy, máte možnosť sa pripojiť. Ešte pár týždňov môžete svojím petičným hlasom povedať, že ste proti nedemokratickým postupom, diskriminácii a diktatúre v každej jej podobe – i takej, ktorá bráni ľuďom s telesným znevýhodnením pracovať pod hrozbou odňatia príspevku na osobnú asistenciu, i takej, ktorá im pod rovnakou hrozbou bráni v slobodnom pohybe v rámci Európskej únie, i takej, ktorá im napriek životu v bohomzabudnutých dedinkách, kam chodí – i to bariérový – autobus tak trikrát do dňa, nedá príspevok na auto pod zámienkou, že neštudujú ani nepracujú, hoci pracovať im nedovolí. Svojím hlasom môžete našej vláde povedať, že o tom viete a nesúhlasíte s jej umelým udržiavaním bludného kruhu pasivity ľudí s telesným znevýhodnením, ktorí napriek svojej túžbe niečo robiť pracovať nemôžu – do mesta sa nedostanú (nemajú prístupné spoje, ani auto) a nemôžu sa tam ani presťahovať (bezbariérové byty sa vôbec nestavajú), no a ak by si náhodou pri tom všetkom aj prácu našli, prišli by tým o asistenciu, bez ktorej by nielen nemohli chodiť do danej práce, ale nemohli by vlastne ani žiť.

Ak si tiež myslíte, že to, čo ste si prečítali je nehumánne a že sme ľuďmi, ktorí majú právo nebyť bremenom, ale podporou tejto spoločnosti, pripojte sa, prosím, k petícii, ktorú môžete nájsť tu:

http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=543&koniec_vyberu=544


Petíciu je možné podporiť aj v elektronickej podobe na tomto odkaze:

http://www.changenet.sk/?section=kampane&x=520255,

využívajte ju však, prosím, len v prípade, že na nič iné by ste sa nezmohli. Koho zaujíma PREČO, nech mrkne na FAQ na konci článku. Zároveň prosím o masové šírenie týchto informácií i samotnej petície, ako aj o prípadné zbieranie ďalších hlasov. Za každý z týchto prejavov vašej uvedomelosti vám nesmierne a nielen za seba ĎAKUJEM.

FAQ:

Dokedy možno zbierať petičné hlasy?

Petícia končí dňom 28.2.2011, takže času je málo. V prípade papierových hárkov možno podpisy zbierať do 28.2. vrátane tohto dňa, potom ich treba 1.3. poslať poštou.

Kam treba zasielať petičné hárky?

Na adresu uvedenú dolu na každom petičnom hárku, prípadne na adresu Centra samostatného života uvedenú v odpovedi na ďalšiu otázku.

Možno petíciu niekde podporiť aj osobne?

Áno, možno ju podpísať priamo v Centre samostatného života, Tehelná 26, 1. posch. č. dv. 153, Bratislava 3 – Nové Mesto a to vždy v utorok alebo štvrtok doobeda. Prípadne to prísť podpísať ku mne domov (napíšte súkromnú správu, dohodneme sa).

Kto môže petíciu podporiť?

Každý plnoletý človek bez ohľadu na telesné z(ne)výhodnenie. Elektronickú verziu môžu podporiť všetci ľudia bez ohľadu na trvalý pobyt alebo občianstvo, takže okrem ľudí zo Slovenska aj osoby zo zahraničia a v zahraničí. Naproti tomu, podpísať elektronickú verziu elektronickým podpisom alebo podpísať ručne papierovú verziu (ktorá má v dôsledku nastavenia zákonov vyššiu právnu hodnotu) má zmysel len od ľudí, ktorí majú trvalý pobyt na území SR (na občianstve nezáleží).

Prečo sa nestačí pripojiť k petícii v elektronickej podobe?

Kvôli zákonom. Zákon o petičnom práve z roku 1990 obsahuje iba jednu malú novelu a nepočíta s alternatívou elektronickej petície. Petíciou v zmysle tohto zákona je iba jej písomná forma, kde musí byť pripojený podpis osoby, ktorá so znením petície súhlasí. Elektronický podpis, ktorý možno použiť online, vlastní len minimum ľudí, preto väčšina hlasov na online petícii bude z hľadiska zákona len symbolickou (čiže morálnou a informačnou) podporou. Aj tú si však, samozrejme, ceníme, pretože je vždy lepšia, než mlčanie – takto sa totiž môžu vyjadriť aj ľudia, ktorí trvalý pobyt v SR nemajú, ale nesúhlasia s takouto diskrimináciou. Elektronická forma môže skrátka slúžiť na to, aby sme v prípade potreby mohli povedať: „...okrem toho za nami stojí ešte toľko ľudí, ktorí by nás podporili, keby mohli.“

Koľko hlasov treba vyzbierať?

Nie je to stanovené, lebo príslušný štátny orgán – v našom prípade Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR – sa musí petíciou zaoberať bez ohľadu na to, koľko podpisov je pod ňou uvedených. Treba si však uvedomiť, že zmiesť zo stola petíciu s malým počtom hlasov bude omnoho jednoduchšie, preto sa musíme snažiť, aby nás vzali naozaj na vedomie. Pri dosiahnutí počtu 100 000 podpisov sa petíciou musí zaoberať Národná rada SR (§ 133 odsek 3 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady SR) a na iniciovanie referenda je potrebných 350 000 podpisov (článok 95 Ústavy SR), ktoré sa nám, samozrejme, nepodarí nazbierať.

Bola táto petícia nutná? Neboli snahy riešiť uvedené problémy inou cestou?

Po mnohých pokusoch, snahách a tlakoch vyvinutých na orgány vlády je táto petícia jednou z posledných možných ciest, ako zmeniť zákony, ktoré nám bránia plnohodnotne žiť. Kľúčové dokumenty z posledných pár mesiacov týkajúce sa tejto problematiky možno nájsť na stránkach Centra samostatného života www.csz.sk, ktoré ako jedna z mála organizácií pre pomoc ľuďom s ťažkým telesným znevýhodnením bojuje za naše práva (keďže väčšina ostatných organizácií sa v obave o svoje dotácie od štátu takto pomáhať zdráha). Záujemkyniam a záujemcom vyberám pre lepšiu orientáciu niektoré dokumenty, ktoré možno pokladať za významné body na ceste za naším cieľom (zaujímavými sú často práve komentáre pod uvedenými textami – odporúčam!):

Vyhlásenie vláde SR (ktoré je vládou dodnes ignorované): http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=507&koniec_vyberu=522

Otvorený list vláde SR od Eleny Ištvánovej (vládou dodnes ignorovaný): http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=509&koniec_vyberu=522

Môj otvorený list vláde SR: http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=516&koniec_vyberu=522

Moje zhodnotenie reakcie na môj otvorený list vláde SR + odpoveď z Ministerstva práce, soc. vecí a rodiny (mimochodom, veľmi ignorantská): http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=536&koniec_vyberu=543

Nový návrh diskriminačného zákona o peňažných príspevkoch, proti ktorému ostro vystupujeme: http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=528&koniec_vyberu=543

Naše pripomienky k návrhu zákona, s ktorým nesúhlasíme: http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=537&koniec_vyberu=543

Reakcia Úradu vlády, ktorý nesúhlasí s našimi pripomienkami a presadzuje prijatie diskriminačného zákona: http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=540&koniec_vyberu=543

Náš ostrý protest voči stanovisku Úradu vlády: http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=541&koniec_vyberu=543

A napokon naša petícia za prijatie pripomienok k zákonu 447/2008 Z.z.: http://www.csz.sk/?str=detail&sprava=543&koniec_vyberu=543

blog od Komix, Streda, 9. Február 2011
(uveřejněno se souhlasem autorky)


 
„Jsme obyčejní lidé jako vy, jen máme hendikep, se kterým náš život navenek vypadá odlišně, pro vás zdravé nezvykle. Pro kompenzaci máme různé pomůcky, ale v jádru se náš život od vašeho neliší. Radujeme se, sportujeme, bavíme se. Umíme i pracovat, i když si někteří zaměstnavatelé myslí, že s hendikepem jsme použitelní jen na ‚lepení obálek‘. Opravdu nemáme rádi, když nás druzí považují za chudáčky a litují nás.“

Pozvánka na besedu

Náhodné obrázky z naší Galerie

P5303067
konf-bez-barier01
v-dolina2010-13
m-r-polsko2011-09
Tyto webové stránky používají k poskytování služeb, personalizaci reklam a analýze návštěvnosti soubory cookies. Používáním těchto stránek souhlasíte s jejich použitím.
Více informací o používání cookies se dozvíte v tomto článku.